|
Zuzka bola pri zakladaní nízkoprahového klubu CIRKUS v Nitre pod hlavičkou STORM pri UKF. Využili sme túto príležitosť na rozhovor o začiatkoch a všetkom, čo tomu predchádzalo - od komunitného plánovania cez mapovanie potrieb až po prvé týždne po otvorení.
Zuzka, predstav nám nízkoprahový klub Cirkus Cirkus je klasické nízkoprahové zariadenie pre deti a mládež, i keď má svoje osobitosti. Našou cieľovou skupinou sú decká vo veku od 11 do 25 rokov zo sídliska Klokočina v Nitre. Väčšinou je to o tom, že majú rodinné problémy, sú z rozvedených rodín, prípadne žijú so starými rodičmi. Z niektorých rozhovorov sa dozvedáme, že rodičia im nevenujú takú pozornosť, ako by sami chceli.
Kedy ste vznikli a na aký podnet? Základná myšlienka vznikla v hlave mojej kolegyne, ktorá neskôr odišla. Ja som si spravila výcvik a prevzala som to po nej. Počas streetworku s injekčnými užívateľmi na sídlisku sme si uvedomili, že k nám chodia stále mladšie decká – klienti. Povedali sme si, že toto už nie je len o nejakej sekundárnej, prípadne terciárnej prevencii. Asi by to chcelo ešte niečo pred tým. Chceli sme zabrániť tomu, aby klienti išli hneď do injekčného užívania. V tomto čase malo združenie STORM pri UKF, pod ktorého hlavičkou momentálne funguje Cirkus, v spolupráci s inými MVO v Nitre zámer vytvoriť Komunitné centrum (KC). Toto sa asi po 5 ročnom boji podarilo. Medzi tým sa robila terénna práca s deckami na sídlisku, kontaktovali sme ich, zisťovali sme potreby. Realizoval sa prieskum o tom, čo by vlastne v klube chceli mať, či by ho vôbec navštevovali, v aké hodiny a dni. Z toho sme vyvodili závery a nakoniec sa nám po dlhých strastiach podarilo otvoriť Komunitné centrum v rámci ktorého sme otvárali aj Cirkus. Bolo 13. septembra 2007 kedy sme po prvý krát otvorili.
Občas sa vaše združenie zamieňa s univerzitným projektom. Ako to vlastne je? Naše združenie založili teraz už bývalí študenti Fakulty sociálnych vied a zdravotníctva v Nitre a väčšinou aj nábor nových ľudí sa robí na našej fakulte. Na začiatku nám Fakulta pomohla tým, že nám poskytla priestory a technické zázemie a keďže samotná myšlienka organizácie vznikla na jej pôde v rámci seminára, tak sa do názvu vložila skratka UKF.
Naznačila si mapovanie potrieb. Ako to prebiehalo a čo ešte bolo potrebné spraviť pre to, aby CIRKUS mohol vôbec vzniknúť? Spolu s Centrom komunitného rozvoja v Nitre a s inými mimovládkami sme sa raz mesačne stretávali a plánovali sme komunitnú spoluprácu. Vedeli sme, že keby mal ísť STORM do toho sám, tak sa nám ťažko podarí získať vhodný priestor. Zároveň sa ľahšie vyjednávalo s mestom a tiež tu bola potreba poskytovať viacero služieb na sídlisku pre rôzne cieľové skupiny. Okrem toho, že sme plánovali čo všetko budeme potrebovať, zháňali sme financie, nadväzovali medzinárodnú spoluprácu. Počas mapovania sme chceli mimo iného zistiť špecifické potreby klientov. Vždy dvaja terénni pracovníci chodili na štyri až päť hodín medzi mladých. Chodili sme po sídlisku, mali sme pripravené otázky a zisťovali sme. Zhovárali čo by potrebovali, čo im chýba. Veď, na čo stavať lezeckú stenu, keď to decká nikdy nevyužijú.
To znamená, že po otvorení prišli do klubu decká, ktoré ste stretávali v teréne? Tam bol problém. Najskôr sme mali od mesta sľúbené úplne iné priestory. Samotné sídlisko je dosť veľké, preto sme sa viac zameriavali na jednu časť, kde sme pracovali a mali nadviazané kontakty. Teraz sme dostali priestory na úplne druhej strane sídliska, takže môžem povedať, že si nás našli trošku iní klienti. Ale viem, že boli aj spätné väzby typu „jasne, veď vy ste sa nás cez leto minule pýtali...“.
Ako sa vám podarilo vysvetliť novým klientom „kto ste – čo ste“? Čo sa dialo po otvorení? Ja som bola prekvapená z toho, že sme otvorili a hluchá bola len prvá služba. Aj to sme boli počas nej rozvešať letáky a hneď potom už prichádzali decká samé od seba. Postupne sa to „nabalovalo“ - nabudúce prišli s kamarátmi a povedali o nás spolužiakom. Keď príde dieťa prvý krát do klubu, tak sa mu snažím predstaviť, predstavím mu službu, poviem mu základné pravidlá. Väčšinou sa decká pýtajú, čo to tu je za miesto. Vôbec pre tých ľudí zo sídliska je to zaujímave, lebo sa tam zrazu niečo deje. Škôlka, ktorá bola niekoľko rokov zdemolovaná a uzatvorená a odrazu zistili, že sa tam niečo robí, je tam nejaký život. Aj decká sa tam vracajú s tým, že „jéj, tu som chodil do materskej, tuto bola katedra, tu som chodil do prvej ZŠ“.
Prebehol na začiatku boj o klub? Myslím, že bol a zvládli sme ho. Teraz ho považujú viac za svoj, vážia si ho a keď prídu noví klienti a chcú robiť niečo zlé, tak si medzi sebou bránia klub „takéto sú pravidlá a ty nám to nebudeš kaziť“. Užitočné je prenášať zodpovednosť na deti „dobre ja si tu teraz sadnem a ty teraz budeš pracovník“ a ty by sa čudoval, ako si všetko dokáže 13 ročné dieťa zorganizovať a funguje to.
Ako by si zhodnotila metodické materiály, ktoré pomohli v procese zakladania klubu? Občas mám pocit, že to celé robím viac intuitívne. Niečo som sa dozvedela na školení a využila som teoretické základy zo školy. Pokiaľ hovoríme o metodike – ono je to ťažké. V podstate som si stiahla niektoré podklady z webu Českej Asociácie streetwork. Niektoré skúsenosti mám zažité zo streetworku, kde metodiku kolegyne pri zakladaní združenia vypracovali. Viem, že sa to dá aplikovať aj v nízkoprahovom klube. To ma istým spôsobom chráni a možno aj preto to vnímam tak intuitívne. Mám to zažité zo „streetu“, ktorý som robila cez 3 roky.
Takto spätne, spravila by si niečo inak? Ja som o tomto už niekoľko krát rozmýšľala a je fakt, že si niekedy sama kladiem takéto otázky a premýšľam nad nimi veľmi dlho. Musím povedať, že odkedy vznikla myšlienka založiť nízkoprahový klub pre deti a mládež a vôbec poskytovať nízkoprahové služby pre takúto cieľovú skupinu, tak stále sa nám kladú nejaké polienka pod nohy. Vôbec nič nejde priamočiaro, aj keď to vyzerá úplne najjednoduchšie a povieš si „ono sa to nemôže pokaziť“, tak vždy niečo príde. Takže takéto veci si beriem ako osobné zlyhania i keď niekedy za to vôbec nemôžem. Napr. môžem povedať, že už od začiatku máme veľký problém s personálom. Už tri krát bolo vyhlásené, že naberáme nových ľudí a stále nič. A niekedy ani neviem čo už robiť s tým. Niektoré veci by som určite spravila inak.
Konkretizujem svoju otázku: Čo by si poradila tým, ktorí idú zakladať klub? Na čo by mali klásť dôraz pred samotným rozhodnutím a v procese zakladania? Určite by mali mať všetko veľmi dobre naplánované, mali by mať zabezpečené finančné prostriedky. Aj keď môžem povedať, že sa to dá aj úplne bez nich. Čo ešte? Určite mať dobrých ľudí, ktorí by boli aj vnútorne motivovaní a presvedčení o tom, že nízkoprahové služby je to čo treba. Aby to nerobili len preto, že chcú mať niekde prax alebo preto, že s deťmi robiť je super a podobne. Pokiaľ ide o samotnú priamu prácu s klientom, tak určite by mali mať metodiku, alebo teoretické základy – to už je asi jedno ako to pomenujem. Myslím, že to je určite treba. Keď sa totiž stretneš s klientom zoči-voči, tak už na neho nemôžeš len tak pozerať „to je super, že už mám klienta“, ale zrazu neviem čo s ním. Možno sa nevyjadrím presne, ale „neprešvihnúť ten moment“. Pri stretnutí s klientom je podľa mňa dôležité nadviazať vzťah, aby dôveroval a aby vedel, že môže využívať aj sociálne služby. Spomínam si, že pri prvých klientoch sme sa to len učili. Chvíľu sme boli príliš direktívni, potom som si povedala (keď som si urobila večer sebareflexiu), že „toto nie“. Potom sme ich možno na ďalší klub až príliš veľa pustili, ušli nám hranice. Asi sa to nedá vopred naučiť, ale teraz tak najaktuálnejšie uvažujem nad tým, či by sme nemali vymeniť celkovo celú skupinu klientov. Či vôbec ešte máme v nich takú dôveru, aby prišli a využívali aj sociálne služby. Na strane druhej sa občas vyskytnú situácie, kedy vidím, že klienti sú v pohode. Práve dnes som si na to spomenula: klient urobil niečo zlé, potom za mnou prišiel a povedal „vidíš, toto som nemusel“. Spätne mi dal na vedomie, že mi môže dôverovať a toto nemusel vôbec takto spraviť, že sa mohol zachovať úplne ináč. A to bolo pre mňa také prvé „pohladkanie od klienta“. Ide možno aj o naše očakávania. Ja som si nemyslela, že k nám budú chodiť 12-13 roční, ja som si skôr predstavovala, že prídu starší – tí si chodia skôr zašportovať. Spätne by som sa mohla vrátiť k tomu čo si sa pýtal, a teda čo všetko treba spraviť. Metodika práce bude asi veľmi dôležitá. Napríklad som si myslela, že mám vyriešené v sebe, ako vôbec pracovať s deckami v klube. Naskytla sa príležitosť, že klub bode otvorený v KC. Niektoré priestory, ktoré boli spoločné naši klienti mohli využívať. Ako máš potom pracovať s klientom? Dobre, viem ako s ním môžem robiť keď je v klube, ale keď mi odíde na počítačovú miestnosť, ktorá je pre celé komunitné centrum, tak môžem tam s ním pracovať tak isto, ako keby bol v klube? Je v klube, alebo už využíva komunitné služby? To bola jedna z otázok, ktorá sa len časom vyjasňovala. Či už medzi nami a klientmi prostredníctvom pravidiel. Vyjasňovalo sa zároveň medzi MVO ako bude spolupráca vyzerať. Tvorili sa pravidlá, takže na začiatku je to celé najmä o práci s pravidlami.
Technická otázka: Ako sa nazývate? Pracovník alebo sociálny pracovník.
Spomenula si viac krát sociálne služby. Ako vidíš váš potenciál poskytovať ich klientom? Myslím si, že základné sociálne poradenstvo, už poskytujeme. Nehovorím, že by to boli práve tie „náročné dlhodobé rozhovory„ – to zatiaľ určite nie, skôr jednorázové a kratšie. Nie som si istá či by som si trúfla na krízovú intervenciu, ale predpoklady na to asi mám. Máme nadviazané kontakty, takže klienta môžeme distribuovať, alebo napríklad pozvať psychológa do klubu. To sme zatiaľ nerealizovali, ale premýšľam nad tým. Treba všetko poriadne domyslieť.
Viem, že občas si v klube sama. Zvládaš to? Je to veľmi ťažké. Mám pocit, že niekedy by som mala byť rozdvojené, ak nie roztrojená. KC je veľké a keď je teplo sú niektoré decká vonku na ihrisku, iné v počítačovej miestnosti a všade ťa potrebujú.
Podmienka minimálne dvaja v klube? Máme takú podmienku, ale pokiaľ chceme udržať služby, tak sa to zatiaľ nedá. Bolo mi blbé zatvoriť, keď sme práve otvorili. A keď vidím decká, oni by kľudne chceli mať otvorené aj 6x do týždňa. Aj tak sú tam každý deň, aj nieje otvorené - využívajú iné služby, ktoré ponúka komunitné centrum.
Nevyčerpáva ťa to na úkor kvality? Keď som sama, tak menej hrám volejbal alebo basketbal a snažím sa priblížiť ku klientom na ktorých vidím, že by chceli skôr rozhovor alebo si ho vypýtali. Vtedy sa snažím venovať skôr nim.
Čo ďalej do budúcna? To je otázka, ktorú aktuálne riešime. Čo bude s klubom skutočne neviem. Plány na papieri sú. Na začiatku leta plánujeme víkendové podujatie. Robili by sa grafity, brake dance a možno k tomu aj opekanie. Naši klienti by si v rámci tohto víkendu vymaľovali klub, takže všetko bude farebné (úsmev). Verím, že okrem Hodiny deťom sa nám podarí získať prostriedky aj z Proti drogového fondu, keďže máme potrebnú akreditáciu.
Vďaka za rozhovor Rozhovor bol autorizovaný. Zhováral sa Peťo Kulifaj.
Views: 362 | Print | E-mail
Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4 |
Pridať komentár