|
V sobotu 9. júna 2007 sme mali možnosť zúčastniť sa na seminári s názvom Aplikácia nízkoprahových myšlienok ako forma prevencie sociálno – patologických zlyhaní v Spišskej Novej Vsi. Organizátorom podujatia bola Humanitná spoločnosť Prijatie (Centrum psychosociálnej prevencie na Spiši). Zhovárali sme sa s Mgr. Zuzanou Hronovou nielen o seminári, ale aj o jej práci v nízkoprahovom centra Prijatie.
Čo Vás motivovalo k príprave seminára? Seminár je jeden z projektových zámerov vypracovaného projektu „Vytvorenie nízkoprahového centra Prijatie“ v Spišskej Novej Vsi, podporeného Európskou úniou a Úradom vlády v rámci programu „Prechodný fond“. S nápadom usporiadať seminár prišli kolegyne, ktoré videli dôležitosť informovania verejnosti o myšlienkach nízkoprahovosti a formách sociálnych služieb v takýchto centrách. Priniesol seminár príležitosť pre rozvoj spolupráce v kraji? Práve na tomto seminári sme sa dohodli s popradským nízkoprahovým centrom, že budeme iniciovať pracovnú skupinu ako máte vy (v Bratislave, pozn. autora). Zisťovala som na internete a aj v publikácií Nízkoprahové programy pre deti a mládež a našla som tam dosť veľa centier na východnom Slovensku. Je ich okolo 10, ktoré sa hlásia k princípom nízkoprahového programu. Som smutná, že neprišli na seminár. Určite sa chceme spojiť, určite si chceme nejako vymieňať skúsenosti. Môžeš nám povedať viac o cieli Vášho centra? Náš cieľ je veľmi presne zadefinovaný. Zameriavame sa na primárnu protidrogovú prevenciu a elimináciu drogových príležitostí. To je pre nás prvoradý cieľ. Prevencia sa potom rozkladá na menšie ciele, ktoré už súvisia s činnosťami centra. Za veľmi dôležitý považujem tréning komunikácie. Pomáhame deťom rešpektovať sa navzájom. Často sa totiž netolerujú, nerešpektujú sa. Jednoducho navzájom sa nevedia počúvať. Teda naučiť deti, aby sa tolerovali, aby rešpektovali a zároveň boli rešpektované. Spoločne to skúšame nacvičovať. Mám absolvovaný 3 ročný výcvik „Povedz to priamo“. Ide o základný výcvik a chcela by som ísť do supervízie. Oslovilo ma to, pretože aj ja som sa veľa naučila. Metódy sú využiteľné aj pre deti v centre, kedže existujú pracovné listy prispôsobené ich veku. S odstupom času sa mi zdá, že deti, ktoré navštevujú centrum dlhšie učia tie deti, ktoré prídu neskôr: „musíš povedať nie“. Ak nám niekto ponúka cigaretu alebo niečo nevhodné, tak deti vedia: „musíš vedieť povedať nie“. Takže som rada, že vidím v tomto konkrétnu zmenu. Aké máte ďalšie plány s rozvojom Vášho „nízkoprahu“? Určite chceme využiť ďalšie grantové kolá pokiaľ budú. Či už z Európskej únie alebo Protidrogového fondu alebo využijeme iné granty. Chceme sa zamerať na rozšírenie našich priestorov. Navštevuje nás veľa detí a je tu málo priestoru. Chceli by sme rozšíriť jednak priestor interiéru a zároveň je našim zámerom vytvoriť ihrisko, ktoré absentuje na našom sídlisku Mier. Ako vás vníma verejnosť? Ako sa prezentujete? Verejnosti sme sa prvý krát predstavili na konferencii, ktorá bola v apríli. Bola to konferencia „Dieťa ako obeť násilia“. Seminár sa zaoberal problematikou týraných detí. Naše nízkoprahové zariadenie poskytuje v istom zmysle azyl týmto deťom, ktoré sú týrané. Zdalo sa mi vhodné vystúpiť s krátkym príspevkom. Účasť bola veľká - okolo 150 hostí. Boli tam psychológovia, sociálni pracovníci, právnici. Predstavili sme myšlienku nízkoprahového centra a dostávali sme veľa otázok. Vtedy som si uvedomila, že je to pre nich nová téma, že sa s tým ešte nestretli. Prezentujeme sa aj v rámci našej stálej propagácie. Máme plagáty, ktoré pomáhali roznášať aj chlapci z centra. Počuť o nás možno aj v televízií Reduta. Verejnosť sa o nás môže dozvedieť viac aj z I-čka, mestského informačníka. Myslím, že ľudia o nás vedia. Z negatívnymi reakciami sme sa nestretli. Tu na seminári som počula trošku negatívnu vec, že táto nízkoprahová služba sa vymyká nejakým psychologickým terapiám. Že to nič nevyrieši. Nevyrieši sa štvorka zo správania, nevyrieši sa situácia týchto detí. (V tejto chvíli sa Zuzana spýtala dvoch chlapcov, ktorí boli práve v klube. „Deti chodíte radi do centra?“ Odpoveď bola jednoznačná: „Jasné“. Čo považuješ na svojej práci za najťažšie? Myslím, že najťažšie je to, aby nám deti verili. Dôležité je, aby sme mohli dodržať to čo im sľúbime. A to je náročné najmä kvôli tomu, že máme málo času. Nemôžme sa tomu venovať naplno. Viem si predstaviť, že by som doobeda pripravila aktivity, že by sme urobili program na celý mesiac. Potom len realizujeme akciu za akciou, plníme čo sme si naplánovali. Robíme si propagáciu pretože na každú akciu treba propagáciu. Takže málo času. A toto je skutočne najťažšie. Dodržať to čo sme deťom sľúbili, aby nestratili dôveru. Zatiaľ nám dôverovali. Prišli na každú akciu. Vďaka za rozhovor Peter Kulifaj a Miša Šopová Informácie o nízkoprahovom centre Prijatie nájdete aj na stránke http://www.hsprijatie.sk
Views: 5504 | Print | E-mail
Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4 |
Pridať komentár